Tráviaca sústava
Tráviaca sústava človeka
Tráviacu sústavu človeka tvoria orgány tráviacej rúry a pomocné žľazy. Trávenie je jednou z hlavných súčastí metabolizmu, je dôležitý fyziologický pochod, pomocou ktorého telo získava energiu.
Trávenie sa skladá z týchto dejov:
- prijatie potravy
- spracovanie potravy (mechanické a chemické)
- vstrebanie živín
- vylúčenie nestrávených zyškov.
Tráviacu rúru tvorí:
· ústna dutina (cavum oris)
· hltan (pharynx)
· pažerák (oesophagus)
· žalúdok (gaster)
· tenké črevo (intestinum tenue)
· hrubé črevo (intestinum crassum)
· konečník (rectum)
· análny (ritný) otvor (anus)
Najväčšie žľazy tráviacej sústavy sú:
· pečeň (hepar)
· podžalúdková žľaza (pankreas)
· slinné žľazy (glandulae salivariae)
Zloženie stien tráviacich ústrojov:- mukóza – sliznica – vystiela vnútro
- submukóza – podslizničné, riedke väzivo
- muskuláris – svalovina
- vonkajšia vrstva – peritoneum – v bruš.dut.
– adventícia – v hrudníkovej dutine a pánve
– sekretorické (exokrinné žľazy) – produkujú tráviace šťavy
Ústna dutina
V ústnej dutine (cavum oris) začína tráviaca cesta. Zabezpečuje príjem potravy. V ústnej dutine prebieha mechanický reflex – žuvanie. Súčasťou ústnej dutiny sú zuby a jazyk.
Pery – lábia oris
Dve silné riasy (labium superior et inferior) kryté kožou zvonka a sliznicou zvnútra. Sú silne prestúpené krvnými kapilárami – to udáva farbu pery. Základom pier je m. orbicularis oris. Medzi perami a zubami sa nachádza ústna predsieň – vestibum oris.
Jazyk – gr. glossa
Jazyk (lingua) je tvorený z priečne pruhovaných svalov (mm. linguae) a pripevnený je k jazylke. Nachádzajú sa na ňom chuťové poháriky s chuťovými bunkami, ich pomocou vnímame chuť. Jazyk sa podieľa spolu s hltacím reflexom pri hltaní potravy. Jazyk je aj ústrojom reči.
Podnebie - palatum
Tvorí strop ústnej dutiny. Vpredu je tvrdé podnebie – palatum durum. Vzadu je mäkké podnebie – palatum molle zakončené jazýčkom – uvulou.
Zub - dens
Funkciou zubov (dentes) je mechanické spracovanie potravy, pričom sa podieľajú aj na artikulácii. Zub tvorí koreň (radix dentis), krčok (collum dentis) a korunka (corona dentis). Na povrchu je zub pokrytý zubnou sklovinou. Stavebným materiálom zubov je zubovina (dentín). Vo vnútri zubu sa nachádza zubná dreň (pulpa dentis). V koreni zuba sa nachádza na povrchu cement a tiež otvor, ktorým do dreňovej dutiny vstupujú cievy a nervy
1. rezáky (dentes incisivi) – 1. a 2.
2. očné zuby (dentes canini) - 3.
3. črenové zuby (dentes premolares) – 4. a 5.
4. stoličky (dentes molares) – 6.-8.
Dočasný (mliečny) chrup má 20 zubov, definitívny (trvalý) chrup má 32 zubov. Prerezávanie prvých zubov sa začína asi v 6. mesiaci života a končí v dvoch rokoch. Medzi šiestym a siedmym rokom života začína postupná výmena za definitívny chrup. Táto výmena je ukončená do 18. roku. Niektoré zuby majú len jeden koreň iné viac koreňov. Predné zuby majú korunku v podobe noža, zadné v podobe stoličky.
Zuby sa delia do dvoch radov – horného a dolného.
Slinné žľazy – glandulae salivariae
Do ústnej dutiny ústia vývody troch párov veľkých slinných žliaz:
· príušná žľaza (glandula parotis)
· podsánková žľaza (glandula submandibularis)
· podjazyková žľaza (glandula sublingualis)
Ich produktom sú sliny - saliva. Sliny sú dôležité, lebo navlhčujú a zmäkčujú potravu, a tým uľahčujú žuvanie. Obsah hlienu – mucínu v slinách robí hlt klzkým a pomáha tak pri prehĺtaní. Sliny rozpúšťajú v potrave rôzne látky a zosiľňujú tak dráždenie receptorov. Pomáhajú čistiť zuby aj ústa od zvyškov jedál a ničia (lyzozýmom) a splachujú baktérie. Začínajú trávenie škrobov (zložitý cukor), lebo obsahujú enzým - ptyalín (amyláza).
Hltan - pharynx
Hltan je lievikovito rozšírená rúra, ktorá je súčasťou tráviacej aj dýchacej sústavy. Delí sa na nosovú časť - nosohltan (nasopharynx), ústnu časť a hrtanovú časť. Medzi hrtanom a hltanom sa nachádza hrtanová príchlopka (epiglotis), ktorá bráni preniknutiu potravy do dýchacích ciest.
Pažerák - oesophagus
Pažerák (oesophagus; vyslov [ezofagus]) je 20-25 cm dlhá rúra, ktorá zabezpečuje spojenie s hltanom a žalúdkom. Prechádza medzipľúcie a bránicu, dostáva sa do brušnej dutiny a nasadá na žalúdok. Posúvaniu potravy napomáhajú peristaltické vlny.
Žalúdok – ventriculus, stomachos
Žalúdok (gaster) je svalovitý vak s obsahom 1-2 l. Skladá sa z troch častí:
1. vstup do žalúdka (cardia) - kruhová svalovina oddeľujúca žalúdok od pažeráku
2. dno (fundus) – horná časť
3. telo (corpus) - vlastné telo žalúdka, kde sa zadržiava a premiešava potrava
4. vrátnik (pylorus) - kruhová svalovina oddeľujúca žalúdok od dvanástnika
Malé zakrivenie žalúdka je curvatúra minor, veľké zakrivenie – curvatúra major.
V sliznici žalúdka je mnoho žliazok. Prvou funkciou žalúdka je zhromaždiť a zadržať väčšie množstvo naraz prijatej potravy. Tým sa umožní prijímať pokrmy vo väčších intervaloch (raňajky, obed a pod.).
Potrava sa pohybmi steny žalúdka premiešava so žalúdočnou šťavou, ktorá ju chemicky mení na tráveninu - chýmus - vhodnú na ďalšie spracovanie v tenkom čreve. Trávenina je po malých dávkach zo žalúdka vypúšťaná do dvanástnika.
Hlavnými súčasťami žalúdočnej šťavy je kyselina chlorovodíková (HCl), enzým (pepsín) a hlien (mucín). HCl má mnohostranný význam. Vytvára v žalúdku silne kyslé prostredie (pH 1,7) nevyhnutné pre pôsobenie pepsínu, uľahčuje vstrebávanie niektorých minerálnych látok (napr. premenou na rozpustnú soľ), bráni znehodnocovaniu vitamínov B1, B2 a C a ničí veľa choroboplodných mikroorganizmov – antibakteriálny účinok, a tak zabraňuje ich prieniku do čreva.
Pepsín sa vylučuje ako neúčinný pepsinogén, ktorý sa aktivuje v silne kyslom prostredí na účinný pepsín. Štiepi bielkoviny na jednoduchšie, vo vode rozpustné peptidy. Zráža mlieko, ktoré sa ako zrazenina v žalúdku dlhšie udrží a čiastočne sa trávi. V žalúdku dojčiat zráža mlieko enzým chymozín. Okrem pepsínu a chymozínu slúži na trávenie bielkovín aj enzým katepsín, ktorý pripravuje bielkoviny na štiepenie pepsínom.
Mucín je zásaditý a v súvislej vrstve pokrýva sliznicu žalúdka. Odoláva tráviacim účinkom pepsínu aj kyseline chlorovodíkovej a chráni pred nimi sliznicu žalúdka.
Žalúdočná lipáza štiepi tuk.
Gastrín je hormón, ktorý produkujú endokrinné bunky – stimuluje tvorbu žalúdočnej šťavy.
Sťahy svalov steny žalúdka spôsobujú rozdrobovanie obsahu žalúdka a jeho premiešavanie so žalúdočnou šťavou. Tieto sťahy (peristaltika) prebiehajú ako priečne zaškrcovanie obvodu smerom od žalúdkového vchodu k vrátniku. Začínajú po jedle a spôsobujú aj prerušované vypudzovanie tráveniny žalúdka do dvanástnika.
Dôležitým reflexným ochranným dejom je vracanie – emesis. Je to vyprázdňovanie žalúdka pažerákom a ústami von z tela. Vracanie nastáva najmä pri neprimeranom podráždení žalúdka nadmerným obsahom, požitým dráždivých látok alebo aj dráždením iných častí tráviacej sústavy.
Tenké črevo – intestinum tenue
Tenké črevo je taktiež zložené z troch častí:
1. dvanástnik (duodenum) - cca 12 cm úsek (preto dvanástnik) za žalúdkom; ústia sem vývody pečene a pakreasu
2. lačník (jejunum)
3. bedrovník (ileum)
V tenkom čreve sa dokončuje trávenie všetkých živín. Tenké črevo je 4 až 5 m dlhé a 3 až 3,5 cm široké. Jeho sliznica tvorí mnohé riasy a je v nej mnoho jemných výbežkov – klkov – villi intestinales. Do začiatočnej časti tenkého čreva, dvanástnika (duodenum), priteká šťava z podžalúdkovej žľazy cez ductus pancreaticus a žlč cez ductus choledochus. V mieste vstupu je papilla Vateri (Vaterova bradavka). Žliazky sliznice tenkého čreva produkujú črevnú šťavu.
Črevná šťava obsahuje enzýmy štiepiace najmä peptidy (bielkoviny) - peptidáza, tuky - lipáza a disacharidy (cukry)- disacharidáza.
Tenké črevo vykonáva miestne a celkové pohyby - peristaltika. Striedavým zvieraním a ochabovaním susedných úsekov čreva sa obsah prelieva z miesta na miesto a premiešava sa s tráviacimi šťavami. Peristaltickou vlnou (postupujúce priečne zaškrcovanie kruhovej svaloviny) sa obsah posúva na veľkú vzdialenosť.
Vstrebávanie látok z tenkého čreva
Hlavným miestom vstrebávania (resorpcie) je tenké črevo, v ktorom sa trávenina zdržuje najdlhšie, pomaly sa pohybuje a výdatne sa premiešava. Trávenie živín, t.j. rozklad na jednoduché látky rozpustné vo vode, dokončuje sa v tenkom čreve. Sliznica tenkého čreva je na vstrebávanie prispôsobená svojou veľkou plochou a bohatým prekrvením. Vstrebávanie je založené na pasívnom prenikaní vody a jednoduchých látok cez stenu tenkého čreva, ale je aj aktívne, čo znamená, že nastáva za prítomnosti látkového prenášača a závisí od energie, ktorú uvoľní pri metabolizme v črevných bunkách. Vstrebané látky odvádza krv a miazga.
Hrubé črevo – intestinum crassum
Hrubé črevo (colon) je asi 1,5 m dlhé a 5-7 cm široké. Jeho sliznica nemá klky. Nevylučujú sa do neho žiadne tráviace šťavy. Začína sa napĺňať 4 až 8 hodín po požití jedla.
Do hrubého čreva prichádzajú z tenkého čreva nestráviteľné zvyšky potravy (časti šliach, väziva, buničina), určité množstvo nevstrebaných živín a minerálnych látok, vody, zvyšky tráviacich štiav, žlčové farbivá, odlúpené výstelkové bunky a pod.
Jednotlivé časti hrubého čreva:
1. coecum – slepé črevo. Zakončené červovitým príveskom apendixom.
2. colon ascendens – vzostupná časť
3. colon transversum – priečna časť
4. colon descendens – zostupná časť
5. colon sigmoideum – esovitá časť
6. rectum – rovná časť zakončená konečníkom – anus.
Miesto vstupu tenkého čreva do hrubého je v coecu krytý Bauhinskou chlopňou.
V hrubom čreve prebieha ešte v obmedzenej miere vstrebávanie (solí, vody, niektorých vitamínov a niektorých liekov podávaných v podobe čípkov alebo klystíru). Pre výživu nemá toto vstrebávanie význam. Na obsah hrubého čreva výrazne pôsobí činnosť baktérií, ktoré v ňom stále normálne žijú. Sú to kvasné baktérie (Escherichia coli) a hnilobné baktérie. Niektoré baktérie vytvárajú vitamíny komplexu B a vitamín K. Činnosťou baktérií a zahusťovaním sa obsah hrubého čreva mení na výkaly (fekálie - feaces). Pri kvasení vzniká značné množstvo plynov (oxid uhličitý, metán). Časť sa ich vstrebáva, časť z tela odchádza. Plyny napínajú stenu hrubého čreva a povzbudzujú jeho pohyby. Pôsobením hnilobných baktérií sa uvoľňujú z aminokyselín látky, ktoré môžu po vstrebaní pôsobiť v organizme nepriaznivo (amoniak, sulfán, fenol a pod.). U zdravého človeka sa tieto látky zneškodňujú v pečeni.
Obsah hrubého čreva sa pomalými pohybmi posúva a o 18 až 30 hodín po jedle sa dostáva do esovitej kľučky a z nej do konečníka (rectum). Naplnenie konečníka vzbudí pocit nutkania na stolicu. Keď sa tomuto pocitu vyhovie, uplatní sa vyprázdňovací (defekačný) reflex. Svalovina konečníka sa zmrští a pri súčasnom ochabnutí vnútorného a vonkajšieho zvierača (m. sfincter ani internus et externus) sa konečník vyprázdni. Činnosť vonkajšieho zvierača je ovládaná vôľou. Zadržiavanie stolice dlho alebo opakovane má za následok zápchu - obstipácia. Pre podnecovanie pohybu čriev a pre dobré vyprázdňovanie hrubého čreva je dôležitá tzv. hrubá vláknina potravy (celulóza, pektíny, lignín), ktorá bráni aj nadmernému rozmnožovaniu baktérií a vstrebávaniu ich toxínov do krvi. Opak zápchy, preháňanie - diarhoe, zvyčajne vyvoláva zrýchlený prechod črevného obsahu. Najčastejšou príčinou je porucha trávenia alebo požitie potravín, na ktoré je črevo precitlivené.
Pečeň - hepar
je žľaza. Hrá dôležitú úlohu pri metabolizme, a preto sa zaraďuje do tráviaceho systému. Slúži na detoxikáciu organizmu, ako zásobáreň glykogénu, tvorbu plazmových bielkovín a tvorbu žlče.
Pečeň u ľudí je najväčšia žľaza tela. Váži priemerne 1,5 kilogramu, preto je najväčším orgánom brušnej dutiny. Nachádza sa v pravej hornej časti brucha, pod pravou klenbou bránice. Čiastočne presahuje až pod ľavú bránicovú klenbu.
Farba pečene je hnedočervená, konzistencia je mäkká a poddajná. Žľaza je krehká, preto pri úrazoch často vzniká prasklina (lek. ruptúra) s masívnym životohrozujúcim krvácaním.
Tvar pečene je veľmi špecifický, dá sa prirovnať pri pohľade spredu k pravouhlému trojuholníku. Prepona smeruje doľava dolu, kratšia odvesna doprava a dlhšia odvesna nahor. Povrch pečene sa delí na časť priľahlú k bránici a časť priľahlú k ostatným orgánom brušnej dutiny. Na prednej strane sú tieto dve plochy rozdelené ostrou spodnou hranou.
Základnou jednotkou pečene je šesťhranný lalôčik – acínus. Skladá sa z radov buniek hepatocytov, medzi ktorým sú krvné kapiláry a začiatky žlčovodov.
Peritoneálny obal pečene (lat. tunica serosa) ju pokrýva takmer celú, vbieha do rýh a záhybov a na povrchu prechádza do väzivových závesov pečene: ligamentum. Pod týmto obalom sa nachádza vrstva riedkeho väziva a pod ňou samotný väzivový obal pečene.
Pečeň je tvorená štyrmi lalokmi. Pravý (lat. lobus dexter) je najväčší, ľavý (lat. lobus sinister) o niečo menší. Ďalšie dva najmenšie sú chvostový lalok a pravouhlý lalok. Z funkčného hľadiska, kvôli chirurgickým zákrokom na pečeni, je praktické delenie na segmenty, podľa zásobenia cievami a odtoku žlče žlčovými cestami.
Žlč sa tvorí v pečeni (hepar) a zhromažďuje a zahusťuje sa v žlčníku (vesica fellea). Obsahuje anorganické soli, žlčové farbivá (bilirubín a biliverdín) a iné organické látky. Z nich najdôležitejšie sú soli žlčových kyselín, lebo podstatne znižujú povrchové napätie, a tak rozptyľujú tuky na jemné kvapôčky, emulziu. Tento proces sa nazýva emulgácia tukov. Tým sa uľahčuje pôsobenie enzýmov, ktoré trávia tuky.
Žlčové cesty – prechádza nimi žlč
delíme na: intrahepatické (vo vnútri pečene)
extrahepatické (mimo pečene)
Extrahepatické žlčové cesty:
- ductus hepaticus – pečeňový žlčovod – vystupuje z pečene
- ductus cyticus – žlčníkový žlčovod – vystupuje zo žlčníka
- vesica felea, gr. cholecysta – žlčník – zahusťuje sa v ňom žlč a slúži ako rezervoár žlče
- ductus choledochus – hlavný žlčovod – ústi do duodéna
Podžalúdková žľaza
Podžalúdková žľaza je dlhá 16 až 22 cm, hrubá 2 až 3 cm, váži 65 až 80 gramov. Je to plochý, žľazovitý orgán, s lalôčikovitou štruktúrou, ktorý má sivoružovú farbu. Nachádza sa pod zadným listom pobrušnice (lat.peritoneum), v priestore, ktorý sa označuje ako retroperitoneum (retro = za). Nalieha na veľké cievy - brušnú aortu a dolnú dutú žilu, v úrovni medzi 12.hrudným (Th12) a 2.bedrovým (L2) stavcom (alebo 5-10 cm nad pupkom). Zhruba 2/3 žľazy sú umiestnené v ľavej časti brucha. Predná plocha pankreasu nalieha na zadnú stenu žalúdka.
Pankreatická šťava - produkt podžalúdkovej žľazy (pankreas) - je najdôležitejšou tráviacou šťavou. Obsahuje soli, ktoré neutralizujú kyslú tráveninu, a enzýmy štiepiace všetky živiny. Enzým trypsín, chymotripsín a karboxypeptidáza pokračujú v trávení bielkovín na jednoduchšie peptidy a aminokyseliny. V pankreatickej šťave je aj zmes amyláz štiepiacich škroby na jednoduché sacharidy a lipáz, ktoré rozkladajú tuky na glycerol a mastné kyseliny.
Pankreas sa sprava doľava rozdeľuje na 3 základné časti:
· hlava (lat.caput pancreatis) - najmohutnejšia časť žľazy. Obklopuje ju „podkova“ vytvorená priebehom dvanástnika (duodenum). Prednú plochu hlavy kryje nástenná pobrušnica, ktorú na dve časti rozdeľuje úpon závesu priečnej časti hrubého čreva - mesocolon transversum.
· telo (lat. corpus pancreatis) - na rozdiel od hlavy nie je ploché, ale má trojhranný tvar.
· chvost (lat. cauda pancreatis) - smeruje doľava nahor a jeho koniec dosahuje až k hilu sleziny.
Pankreatický vývod (ductus pancreaticus) prebieha celou žľazou a v papilla duodeni maior vyúsťuje spolu so žlčovým vývodom (ductus choledochus) do dvanástnika.
Je žľazou s vonkajším aj vnútorným vylučovaním. Vytvára sa v nej pankreatická šťava, ktorá sa vylučuje do tenkého čreva, kde napomáha pri trávení potravy. Nachádzajú sa tu aj skupiny buniek, tzv. Langerhansove ostrovčeky, ktoré majú endokrinnú funkciu. Produkujú antagonistické hormóny (hormóny s opačným účinkom) – inzulín a glukagón, ktoré ovplyvňujú hladinu glukózy v krvi. Inzulín podporuje premenu glukózy na glykogén, a tým znižuje jej množstvo v krvi. Glukagón pôsobí opačne.
Hrá rozhodujúcu úlohu pri spracovaní a trávení potravy. Vylučuje hormón inzulín produkovaný v tzv. Langerhansových ostrovčekoch, ktorý má kľúčový význam pre rovnováhu cukru v krvi a jeho metabolizmus vo svaloch, látkovú výmenu uhľohydrátov. Slinivkou vylučované enzýmy sú dôležité pre látkovú výmenu tukov a proteínov.